Čertova Skala
Neveril som na peklo, strigy a démonov. No rozpoviem vám príbeh ktorý sa naozaj stal. Či mi uveríte alebo nie to nechám na vás. Stalo sa to roku pána 1341. Malá chalúpka učupená v záhrade plnej stromov s výhľadom na hrad Likava. Záhrada živila nielen mňa ale aj moje dve deti, Hanku a Jakuba. Moja žena umrela pred dvomi rokmi na zákerný mor ktorý sa rýchlo rozšíril do celého kraja, bohu ďakujem že ušetril aspoň moje deti a mňa, aj keď pre Elizabeth by som celý svoj život obetoval, no osudu nerozkážeme . Nastala veľmi ťažká doba, ktorá poznačila moju dušu a tiež aj krehké dušičky mojich detí. Každý večer bez Elizabeth bol ako pekelná temnota ktorá ma zožierala zaživa. Zaspával som a moja myslel bola v spomienkach na moju milovanú. Predstavoval som si ako leží pri mne, chytí ma za ruku, no tie časy sú už dávno preč, a mne neostáva nič iné ako spomienky. Často sa mi do očí tlačia slzy ktoré je niekedy ťažké udržať, ale moje deti ma tak vidieť nemôžu, nedovolil som to. Často som svoju dušu liečil v lese, cítil som tam Elizabeth viac ako kdekoľvek inde v kraji. Smútil som, nariekal som, opúšťal som sa. Jediné čo ma ešte držalo pri živote boli moje deti v ktorých som ju často videl. Les bol mojim útočiskom v týchto zlých časoch. Brázdil som dolinu za dolinou, vrch za vrchom. V jeden pochmúrny deň som šiel do lesa po drevo, deti ma čakali doma. Veľmi ma to ťahalo na obľúbené miesto mojej drahej Elizabeth keď ešte bola medzi nami. Prišiel som na to magické miesto. Bola to neveľká čistinka uprostred lesa na ktorej bol rozprestretý zelený koberec machu. Ľahol som si, zavrel oči a myslel na ňu veľmi intenzívne. Zrazu som pocítil jemný dotyk na mojom čele, ako slabý vánok ktorý ma opantal. Nechcel som otvoriť oči pretože som sa bál že ten vánok ustane. Ale naopak, vánok bol čoraz silnejší, les šumel ako o život. Ocitol som sa na hranici skutočnosti a sna. Bolo to veľmi silné a všade okolo mňa, ale nevedel som čo sú to za temné sily. Zrazu vánok ustal, bol večer, slnko zapadalo. Otvoril som pomaly oči, precitol som, posadil sa, predo mnou stála Elizabeth v bielych šatách, vlasy jej viali v tom jemnom vánku, bola ako bohyňa ktorá zaliala moju dušu nesmiernym šťastím. Neveril som vlastným očiam. Nehovorila nič, len sa na mňa usmiala. Znovu prišiel silný vietor a búrka, kvapky dopadali na moje telo. Znovu som precitol, zobudil som sa a zistil že Elizabeth sa mi zjavila v sne a dala mi dar, dar lásky a obety. Dala mi zmyslel žiť pre naše deti, pre prírodu, pre ľudí. Aj keď bola doba ťažká, od toho večera sa mi vlialo svetlo do života. Vedel som že môj život má zmysel a oplatí sa žiť a pokračovať v občas neľahkej ceste životom. Vlad von Tier : DekadenteMorfin
2024 ©