Potulný Igric a hradná pani

Napsal DekadenteMorfin (») 28. 7. 2013 v kategorii Poesie, úvahy a vzpomínky, přečteno: 911×
1081581-10200418637255225-765072020-n.jpg

Potulný Igric a hradná pani

Písal sa rok 1483. Bola to doba ťažká, veľmi ťažká. Chudobný trpeli pod ťarchou svojich pánov. Museli tvrdo pracovať a zveľaďovať hrad. Často umierali, pod váhou ťažkej práce ktorá ich živila. Na Likavský hrad viedla veľká cesta a ja Igric som kráčal svižným krokom po nej, keď tu zrazu v diaľke koč sa blížil ku mne. „Kamže, kamže“ ozvalo sa z koča. „Len tak svetom kráčam, a ľuďom robím radosť hraním na mojej lutničke“. „Poď zahrať na moj hrad“ zvolá hrdo pán. A veruže také pozvanie neodmietnem a pôjdem. „Volám sa gróf Erdedy“ riekne pán. „A ako sa voláš ty?“ pýta sa ma hradný pán. „Ja mena nemám, som jednoducho len Igric“.

Zrazu sa predo mnou objavila tá krása a majestátnosť hradu Likavského. Musel som sa pokloniť, ale moju dušu zalial aj smútok a ľútosť koľko nevinných ľudí umrelo pri výstavbe hradu. Zahľadel som sa do zeme. Čoskoro nás v bráne privítala grófova žena. Tvár mi zalial pot a začervenal som sa. Poklonil som sa milej panej. Bola to krásna žena. Jej oči boli zrkadlom do duše, videl som v nich smútok. Mala havranie vlásky a na nich mala neveľkú korunku. Na mojich cestách som krajšiu ženu nevidel. Ej, kiežby boh dal aby som jej mohol aspoň bozkať na rúčku. Gróf zvolal „Igric poď,dáme si niečo pod zub a napijeme sa spolu“.

Za nami sa zavrela veľká brána a ja som kráčal cez prvú bránu do horného paláca. Otvorili sa dvere a služobníctvo nosilo rôzne dobroty. Bolo toho hodne. Na svojej ceste som vyhladol tak že to jedlo som hltal ako keby som nikdy nejedol. Mal som svoje čestné miesto pri veľkom kachľovom krbe. Otvorili sa dvere a do veľkej izby vkročila pani. Gróf si ju pritiahol k sebe „Toto je moja manželka Paulínka“. Cítil som že srdce mi v hrudi mi ide vyskočiť.Ten príjemný pocit. Chytil som do rúk lutničku a začal som hrať. Dal som si dúšok z medovinky.

„Poznal som dievča krásne jak laň,

jej božskú krásu len pán boh znal.

V túžbach a predstavách som za ňou chodieval.

Nesmúťte pani má nesmúť už,

v očiach slzička, nesmútim už,

lebo som sa do vás zadívala,

aj keď nie ste môj muž.“

Na toto gróf napajedený vykríkol: „Chopte sa ho toho Igrica prekliateho, „ako si dovoľuješ takto spievať o mojej žene“. „Pane, spievam len o pravde pravdúcej“. Chopili sa ma drábi a odvliekli ma do temnice. Videl som ako sa pani rozbehla so slzami do svojej komnaty. Gróf išiel v čele z drábmi ktorý ma vliekli do podzemia. Gróf neváhal a udrel ma päsťou do tváre. Padol som krvavý na zem. Temnica bola chladná. Pár potkanov ma očuchávalo a cez malé okienko moju tvár osvetľoval nočný mesiac ten biely kráľ. Nebolo mi ničoho ľúto. V tichosti som prijal svoj osud, že na svitaní umriem. Keď tu zrazu sa mreže otvorili vstúpila osoba celá zahalená. Odkryla si tvár pozrela na mňa „niečo som vám priniesla, vodu“. Chytila ma za ruky.“Prečo“. „Pani prešiel som pol sveta, videl a zažil som toho veľa, ale vy ste mi učarila, len váš smútok ma bolí, ale keď ste sa mi zahľadela do očí tak som sa do vás zamiloval“. Držala moje ruky v jej rukách a v očiach som jej videl slzy. “Neplačte pani moja. Môj osud sa naplnil. Moja cesta sa tu končí. Viem že umriem“. „Nevravte tak vždy je nádej, niečo vám dám“. Povedala anjelským hlasom pani. Vytiahla nôž a odrezala si prameň vlasov. Podala mi ho do mojich krvavých rúk. Pobozkala ma na čelo a odišla. Tú noc som nemohol zaspať. Netrápila ma bolesť po údere. Moje srdce naplnilo šťastie. S ranným prvým kohútim zakirikaním prišiel do väznice kňaz ktorý ma odprevadí na mojej poslednej ceste. Vonku už ma čakal gróf a jeho družina verných drábov. „Máš posledne želanie Igric“ riekol gróf. „Najviac si želám aby bola vaša pani šťastná“. „Odveďte ho“ zakričal gróf. A tak som sa zmieril s osudom, keď ma smrť očakávala na šibenici. Pri poslednom pohľade som uvidel pani Paulinku ako plače.

Vlad von Tier : DekadenteMorfin

Hodnocení:     nejlepší   1 2 3 4 5   odpad

Komentáře

ALL z IP 87.249.155.*** | 31.7.2013 12:38
Symbióza romantického příběhu a krásy slovenštiny...Hned se mi vybavovaly obrazy jako ve filmu...

Komentování tohoto článku je uzamčeno.