Dead Can Dance- A Celebration Life and Works 1980-2019 + David Kuckhermann
24.6.2019 Kongresové Centrum Praha
Je to dlhých sedem rokov, čo posledne DCD navštívili Prahu. Vtedy som zaváhal, a lístok som na poslednú chvílu už nezohnal. A keď som sa dozvedel že prídu do Prahy, moje srdce zaplesalo radosťou. Tá chyba sa nesmie opakovať, ja ich jednoducho musím vidieť. Je niečo pred 20:00 hodinou, sál kongresového centra sa začína plniť, prichádzajú ludia roznej národnosti, videl som kopec mladých ludí i staršiu generáciu. Je vidno že DCD počúvá široké spektrum ludí. Niet sa čomu diviť, kapela už je na scéne nejakú tu dekádu (je to skoro 40 rokov, čo je úctyhodné). Ako predskokana si vybrali Davida Kuckehermanna (člena DCD), a musím povedať, že ich výber bol na správnom mieste.
Hneď na úvod nás svojou hrou na hang-drumy preniesol do výšin spirituálneho sveta, a tak sa to nieslo po celú jeho hru. Srdce sa mi rozbúšilo, David dohral, a ja som čakal len na to jediné, kedy smrť započne svoj tanec. Čakal som na ten okamih dlhých 7 rokov a oplatilo sa. Svetlá pohasli a ja som videlprichádzať bytosti z iných sfér. Bohéma a multiinštrumentalistu Brendana Perryho, a éterickú bytosť Lisu Gerrard. Čas akoby sa zastavil, a ich Anywhere Out Of The World bolo odpoveďou, na ktorú som čakal, že tento svet neni to pravé miesto pre duchovný život. Mesmerism nás nenechal chladných nastúpil chorál Lisy Gerarrd, a tá krásne odenná deva v bielom ma dostala ako hypnotizér. Každú bunku v mojom tele zalialo Labour of love, a to som skoro ani nedýchal.
Skladba Avatar mi posobila mensie vybrácie, ktoré ma nútili do tanca, aj keď som sedel. In Power We Entrust the Love Advocated ako magická formula, a jej posobenie sa rozlievalo po celom sále. Bylar a jej hlasy rezonujú v mojej hlave ešte dnes, a to je týžďeň po koncerte. Pri dalšej skladbe Xavier sa Brendan pohybom ruky zhostil role dirigenta, ktory dával smer hlasom. K flautovému úvodu prišla skladba The Wind that Shakes the Barley je írska balada, inšpirovaná udalosťami z roku 1798, a napísal ju Robert Dwyer Joyce Sanvean je kus nádeje. Indoctrination (A design for living) má v sebe zvláštnu auru. Ach moja oblúbená Yulunga (Spirit Dance), je to spojnica dvoch svetov. The Carneval is Over, táto pesnička je úžastná, má v sebe silu, blahodárne účinky, a dokáže pohladiť dušu. Zatváram oči, a predstavujem si let niekam do neznáma The Host of Seraphim. Skladba Amnesia je z albumu Anastasis 2012, a viac ma chytil za srdce, než ich najnovší počin Dionysus 2018. Mám rád keď sa dívam ako sa príroda meni, a svieti na mna Autumn Sun.
Cítím, že pomalinky, ale isto sa blíži koniec koncertu, aj keď tomu vobec nechcem veriť. Kapela otvára ďalšie dvere rituálnou skladbou Dance of the Bacchantes (Dionysus 2018). Svetlá na konci zhasíňajú a oni za velkého potlesku opúšťajú podium. Ludia tlieskajú, a pískaju a Brendan Perry sa vracia z klávesáčkov, a ich prvým prídavkom je Song to the Siren. Je to skladba autora Tima Buckleya a Brendanovi sadla ako sa u nás hovorí ako riť na šerbel. Vracia sa zbytok kapely a show must go on. Ďalší prídavok nesie názov Cantara. The Promised Womb je skoro rozlúčkovou skladbou a už tretím prídavkom. Ale mýlil som sa posledným štvrtým prídavkom za velkého potlesku je Severance. Lepšie to ukončiť ani nemohli. V srdci plný dojatia tlieskam. Cítím že moj tanec je u konca, a zisťujem, že smrť je len posledné zastavenie na ceste k večnosti.....
1. Anywhere Out Of The World
2. Mesmerism
3. Labour Of Love
4. Avatar
5.In Power We Entrust The Love Advocated
6. Bylar
7. Xavier
8. The Wind That Shakes The Barley
9. Sanvean
10. Indoctrination ( A Design For Living )
11. Yulunga ( Spirit Dance )
12. The Carnival Is Over
13. The Host Of Seraphim
14. Amnesia
15. Autumn Sun
16. Dance Of Bacchantes
Prídavok:
17. Song To The Siren
18. Cantara
19. The Promised Womb
20. Severance
Napsal: Vlad Von Tier DekadenteMorfin